Je nedeľa. Už neprší, ale vonku je ešte mokro. Z okna na 10-tom poschodí to vyzerá, ako keby chodníky a ulice plakali. Už neplačú, len im stekajú slzy po "tvári".
Aj keď si to nepriznám, aj ja niekde vo vnútri plačem. Teda už to nie je plač - stejakú mi slzy po "tvári".
Ale sám neviem, či mám prečo plakať. Či sa nemám radovať z toho, čo sa stalo, lebo stalo sa to teraz a nie až "po tom". Veľa nad tým premýšľam. Snažím presvedčiť sám seba, že veci sa odohrávajú preto, lebo sa tak majú odohrať. Je to niekde naprogramované. Udalosti sa odohrávajú tu a teraz. Tak je to správne. Aj keď to tu a teraz nechápeme a cítime krivdu, nespravodlivosť, hnev,...
Stalo sa to, čo sa malo stať. A stane sa to, čo sa stáť má.
Tak!
Komentáre
tak je
čas..
vsetko prekona..vsetko preboli.
cas je ten vsemocny.../bez amen/
stalo sa to vlastne?
cas nam da vysvetlenie... a ak nie, tak si ho nezasluzime. mozno nemusime vsetko pochopit... mozno len nechceme...