eMIeRO

Zase to na mňa prišlo. Stáva sa mi to každý deň. Po takmer piatich hodinách strávených na pracovisku sa neviem dočkať, kedy vyrazím na obed. Už sa z toho stala tradícia – padne 12:15 a trielim takmer spamäti na miesto, kam sa zmiešavajú vône korenín s vôňami spotených ľudí, vône potravín s vôňami čistiacich prostriedkov na dlážku. Som tu, po dlhom zástupe ľudí už niet ani stopy (teda až na ten puch), stoly zväčša zívajú prázdnotou, po stravníkoch ostali len škvrny na obrusoch (no a ten puch, samozrejme). Som v jedálni.

 

Zodpovednej osobe v kuchárskom plášti odovzdám stravný lístok (dnes opečiatkovaný modrou farbou – každý deň iná farba – finta na prípadných falšovateľov   ). A už sa mi to naberá. Jeden kopček ryže, druhý kopček ryže (automaticky a hlavne pokorne prosím aj o tretí kopček ako prémiu pre stálych zákazníkov), kúsok mäska (pomenovaného úplne tajomne, ale ide o rezeň na prírodno), omáčka, v ktorej sú všetky chute naraz. Zoberiem si tanier na polievku a presúvam sa na miesto, kde s úplným pokojom míňam misky so zeleninovým šalátom. Ešte si vezmem tri krajce chlebíka ku polievke, nech je akákoľvek (som z východného Slovenska a u nás doma to bolo pravidlo, ktoré mi ostalo do dnešných chvíľ) a už si očami vyberám miesto na sedenie....

 

Na stole ma čaká misa polievky, v ktorej sú zozbierané všetky nezužitkované potraviny z predchádzajúcich dní a celé je to poriadne posolené.

 

Samotný obrad zvaný obed netrvá dlho. Aj mi niektorí vravia, že jem rýchlo. Podľa mňa je to len zdanie. Keďže je toho na tanieri tak málo, tak sa to rýchlo míňa. Ale niektorým sa to vysvetliť nedá...

 

Vraciam sa na pracovisko. Cesta meria asi 150 metrov aj so schodiskom, ktoré musím zvládnuť, aby som sa dostal na druhé poschodie budovy, v ktorej sídli moja kancelária.

 

Som po obede. Najedený, ako sa len v jedálni najesť dá. Cítim sa nesvoj, lebo viem, že to na mňa príde. A už to prišlo... Hľadím na monitor a písmená sa zahmlievajú. Snažím sa sústrediť na riadky a stĺpce v Excely, ale napriek úpornej snahe mi začína byť úplne jedno, čo sa v tých bunkách nachádza. Nevládzem ani sedieť. Ignorujem kolegov, mám na háku telefonáty. A očká len tak klipkajú.

 

Neznášam ten pocit. Ale on prichádza každý boží pracovný deň. Možno ho poznáte aj vy – totálna ospalosť. Výkon žiadny. Dostávam sa do stavu s najnižšou možnou energetickou hladinou. Proste nevládzem robiť nič, len si zdriemnuť. Už sa nevládzem ani pretvarovať, že pracujem.

 

Dobré na tom je len jedno. Viem, že ma to po 15 až 20 minútach prejde a dostanem sa znova do prevádzkovej teploty. Minúta, druhá, tretia, štvrtá, ... stále driemem. ....., sedemnásta. Písmenka sa vyjasňujú. Osemnásta, devätnásta,... Opäť jasne vidím všetky riadky aj stĺpce. Vnímam ľudí, zreteľne počujem hlasy a dokážem rozoznať ich zdroj...

 

Môžem začať pracovať....